VYSOKÉ TATRY. Keď mal osem rokov, vyrezával doma z dreva rôzne sošky. V deviatich rokoch urobil svoju prvú sochu, známu drevenú postavičku Pinocchia.
„Vydržal štrnásť rokov, no dostali sa do neho mravce,“ hovorí s úsmevom.
Rezbár Michal Trnovský tvorí väčšinou z dreva, ale pri svojej práci používa aj kameň, piesok, betón či oceľ.
Vyštudoval umelecké remeselné spracovanie dreva v Liptovskom Hrádku, jeho otec Miroslav Trnovský je tiež umelecký rezbár. Obaja aktívne tvoria.
Michal Trnovský si už tretí rok vyskúšal prácu s ľadom na Hrebienku, kde súťažil s rezbármi z desiatich krajín sveta. Pracovali s 50 tonami ľadu.
Ak to nestihnú, nevyhrajú
Na vytvorenie ľadovej sochy majú rezbári už spravidla osem hodín. „Ak to nestihneme, nevyhráme,“ smeje sa Trnovský.
Vlani sa im dokonca stalo, že dostali zemiakovú medailu. Chceli spraviť sochu, ktorá vydrží dlhšie a neroztopí sa, teda z hrubšieho ľadu, no nestihli to.
Ľadové sochy na Hrebienku
So sochou s názvom Vodný tanec vyhral Trnovský jubilejný desiaty ročník Tatry Ice Master.
V rámci slovenského tímu ho ocenili spolu s rezbárom Milanom Kuchťákom. Podľa poroty bola ich socha náročná a kvalitne spracovaná.
Každý rok pracujú rezbári na podujatí s inou témou. Tento rok boli témami Podmorský svet a Láska, mier a porozumenie.
Jednu časť sôch ľadoví rezbári vytvárali popri budove lanovky a druhú časť v druhej kupole vedľa Tatranského ľadového dómu.
Rezbár si najprv musí premyslieť, aké dielo chce vytvoriť. Trnovský hovorí, že to niekedy trvá týždeň, inokedy dva dni.
„Trochu sa inšpirujem aj rôznymi fotkami. K poslednej soche som spravil maketu, nakreslil som ju aj na papier.“
Súťažiacich kontroluje porota každých 20 minút. Zisťujú, či to rezbári stíhajú, a tiež kvalitu spracovania. Veľa spraví aj samotný návrh. Dielo musí byť náročné.
„Minulé roky síce vyhrali aj jednoduché diela, ale aj tie musia byť kvalitne spracované podľa návrhu,“ vysvetľuje Trnovský.
Práca s ľadom je pre rezbára špecifická, má iné fyzikálne vlastnosti, napríklad v porovnaní s drevom, s ktorým Trnovský pracuje najčastejšie.
S ľadom sa podľa neho spomedzi materiálov, ktoré často využíva, pracuje najľahšie.
„Keď zarežem pílou, vidím, kam smeruje, keďže ľad je priesvitný. Najťažšie je to asi celé postaviť a pripraviť si materiál,“ konštatuje.
Vľavo hore rezbár Milan Kuchťák, dole Michal Trnovský. (zdroj: archív)Chlad už necíti
Rezbári majú na Hrebienku k dispozícii desať ľadových kociek. Ľad pochádza z Poľska a každá kocka váži 120 kilogramov.
Do ľadu reže Trnovský s reťazovou elektrickou pílou bez oleja. Na doladenie detailov využíva rôzne dláta či škrabky na dočisťovanie.
Chlad pri práci s ľadom už nevníma. Keď na Hrebienku pomáhal s tvorbou ľadového dómu, počas mesačnej práce cítil zimu dva dni. Detaily na soche robí s dlátami a škrabkami, ale väčšinu práce s ľadom robí so zateplenými rukavicami.
„Pracovať so 120-kilovými ľadovými kockami je náročné. Človek síce má niekoľko vrstiev oblečenia, no keď sa hýbeme, nie je čas na to, aby nám bolo zima.“
Keď minulý víkend na Hrebienku tvorili ľadovú sochu, pri práci sa dokonca prepotil.
„Boli plusové teploty a do toho sme ešte intenzívne pracovali. Mal som úplne mokré rukavice, ktoré som si musel meniť.“
Pomáhajú si so suchým ľadom
Víťaznú sochu slovenského tímu však už v pôvodnej podobe na Hrebienku nevidieť. Vydržala len niekoľko dní. Bolo teplo, svietilo na ňu slnko a rýchlo sa roztopila.
„Keby sme tvorili sochy v stane, vydržali by dlhšie. Je tam klíma a permanentných mínus jeden stupeň Celzia, ako je to napríklad v ľadovom dóme,“ opisuje Trnovský.
Aj kvôli čoraz teplejšiemu počasiu v zime sa však rezbári snažia postaviť sochu čo najskôr, keď sú ešte mínusové teploty.
Keď je príliš teplo, môžu pracovať s takzvaným suchým ľadom, ktorý si zmiešajú so snehom a vodou. Prilepia ním oporné spoje, ktoré sochu lepšie prepoja. Ak sú vonku ideálne podmienky, ľadové diela vydržia dlhšie.
„Súťažíme a nemôžeme počítať s tým, aby sochy vydržali čo najdlhšie. Vlani nám to práve kvôli tomu nevyšlo. Snažili sme sa spraviť sochu tak, aby čo najdlhšie vydržala, robili sme ju z hrubšieho ľadu. Napokon sme dostali zemiakovú medailu.“
Víťazné dielo. (zdroj: archív)Jednorazová záležitosť
Tentoraz zvolili opačnú taktiku, no socha sa roztopila do niekoľkých dní. Vplyv čoraz teplejších zím je teda viditeľný a rezbári sa tomu musia prispôsobovať.
Keď je teplejšie, musia robiť menšie sochy, maximálne do výšky 150 centimetrov.
„Poslednú sochu sme spravili dva a pol metra vysokú," vysvetľuje. Aj pre nevyspytateľnosť počasia vytvárajú sochári pred podujatím dva návrhy – jeden do dobrého, druhý do zlého počasia. Dobré počasie je pre nich vtedy, keď sú vonku mínusové teploty.
Podmienky sú však čoraz horšie. „Stavanie ľadových sôch je už taká jednorazová záležitosť. Niekedy vydržali mesiac, teraz sotva tri dni. Prvé ročníky boli aj ideálne podmienky, sochy vydržali dlho. Teraz väčšinou už len všetko rýchlo padá,“ dodáva Trnovský.
Podujatie začalo pred desiatimi rokmi a tiež ho zvykli organizovať v podobnom čase ako teraz, teda v závere januára.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
