SPIŠ. Nežná revolúcia prišla do Popradu oproti Prahe v podobe generálneho štrajku s desaťdňovým oneskorením.
Bol naplánovaný na 27. novembra 1989 v priestoroch popradského zimného štadióna.
Podľa Ingy Janigovej z popradskej pobočky Štátneho archívu v Prešove však organizátori, ktorí videli blížiaci sa dav, zhromaždenie narýchlo presmerovali na väčší futbalový štadión.
Odhadom tam vtedy prišlo 12-tisíc ľudí.
Zimný štadión mal byť pascou
Podľa jedného z predstaviteľov popradskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a novinára Igora Ľudmu išlo aj o veľké šťastie. Ako sa totiž neskôr dozvedeli, zimný štadión mal byť pascou na ľudí.
Podľa Janigovej mal generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnila v tom čase ako 14-ročná študentka gymnázia, hladký priebeh.
Detailnejší popis atmosféry je zachytený v popradskej mestskej kronike.
„Presne na poludnie sa rozozvučali sirény v podnikoch, roztrúbili sa klaksóny áut, a rozsvietili sa reflektory účastníkov cestnej premávky, zvonili zvony. Manifestanti s transparentmi pochodovali smerom k zimnému štadiónu, kde sa zhromaždenie malo konať. Na transparentoch boli nápisy: 'Chceme slobodu, Žiadne násilie, Sme za socializmus, ale s ľudskou tvárou',“ píše sa v záznamoch.
Museli sa pretvarovať, do kostola chodiť tajne. Teraz som spokojná, hovorí dnešná seniorka Čítajte Išli k kožou na trh
Táto, iba mierne koordinovaná a viac menej spontánna akcia na štadióne, však dodnes vyvoláva u Ľudmu zimomriavky.
„Spomínam si na prejavy ľudí, ktorí tam vystúpili. Išli s kožou na trh, pretože nevedeli, či ich o dva či tri dni či týždeň niekto nezatvorí, a nebudú mať z toho následky na celý život,“ povedal.
Cítiť bolo podľa neho silu davu a spontánnosť u ľudí, rovnako aj obrovské odhodlanie.
„Boli to masy ľudí z podnikov, inštitúcií, škôl. Bolo to úžasné, pretože to nikto neorganizoval a otvorilo to bránu zmenám, ktoré prišli aj sem,“ komentoval.
Neskôr sa vedúci predstavitelia popradskej iniciatívy podľa jeho slov stretávali každý večer pred dnešným okresným súdom a z balkónov sa prihovárali ľuďom.
„Prichádzali sem aj ľudia z Bratislavy, bola tu napríklad Zuzka Kronerová, ktorá prišla povzbudiť ľudí, aby vytrvali v odhodlaní,“ dodal Ľudma, ktorý krátko po 17. novembri prepašoval z Prahy do Popradu revolučný materiál.
V Košiciach sa rozhorí 2 549 sviec za obete komunizmu, v centre budú opäť štrngať kľúčmi Čítajte Štrajkovalo sa aj v ďalších mestách pod Tatrami
V rovnakom čase sa realizovala obdobná štrajková aktivita aj v ďalších podtatranských mestách.
Štrajkujúci sa napríklad stretávali pred mestskou Redutou v Kežmarku, vo Svite a určité aktivity boli aj vo Vysokých Tatrách.
„V Poprade vznikali dve od seba nezávislé platformy, jedna bola Verejnosť proti násiliu (VPN), druhá Občianske fórum,“ opísala Janigová.
Obe sa zlúčili do VPN, ktorá fungovala v priestoroch osvetového kultúrneho strediska v budove Výkrik.
Medzi jej predstaviteľov patrili okrem Ľudmu aj Eva Kulová, Peter Iždinský, Ján Rybák, Zdeňek Urban, Pavol Strážay, Renáta Paľová, vtedy Liptáková a Iva Mullerová.
Po rokoch sú z negatívov fotky. Nezverejnené momenty novembra Čítajte V hektických časoch pomohli aj Rumunom
Predstavitelia VPN chodili po podnikoch a snažili sa robiť osvetu medzi ľuďmi.
A keď Rumunsko postihlo zemetrasenie, vyhlásili pre krajinu podľa Janigovej finančnú zbierku.
„Bolo to prekvapivé vzhľadom na to, aká to bola hektická doba. Ľudia nevedeli, čo sa bude diať, ako to dopadne. Z Popradu však vtedy na pomoc putovalo vyše 60-tisíc československých korún, čo bolo na tú dobu pomerne veľa peňazí,“ zhodnotila pracovníčka popradského archívu.
Popradská iniciatíva VPN zastrešovala dianie v celom okrese.
Podľa Janigovej bol na podporu činnosti zriadený bankový účet, počty podporovateľov či už individuálnych alebo v podobe kolektívov, podnikov a inštitúcií sa zo dňa na deň zvyšoval, konali sa mítingy.
„Postupne sa diali ďalšie veci, ale uznesením zo 17. plenárneho zasadnutia Okresného národného výboru v Poprade z 19. decembra 1989 sa poslanci pripojili k spoločenským pohybom a podporili demokratizačný proces. Vyhlásili, že zabezpečia prípravu a uskutočnia slobodné demokratické voľby,“ uviedla.
Krátko nato začalo vychádzať revolučné periodikum Ozveny Tatier, ktoré prinášalo informácie najmä o dianí v regióne.
„Medzi ľudí sa dostalo päť čísel, posledné 23. marca 1990 a jedno mimoriadne pred voľbami v roku 1990,“ dodala Janigová.
Čo písali košickí eštebáci do Prahy po 17. novembri. Citovali aj vtipné heslá Čítajte Veľa fotografií sa nezachovalo
Z revolučného diania pod Tatrami sa však vo fotografickej podobe podľa nej toho veľa nezachovalo.
„Máme len jedinú fotografiu z generálneho štrajku, ktorá bola uverejnená v Podtatranských novinách, ale aj tá je vo veľmi zlom stave,“ skonštatovala.
Pomôcť obohatiť archívny materiál by v tomto smere mohla verejnosť.
„Ak by sa našiel niekto ochotný, kto má doma niečo z tohto obdobia, a priniesol by nám to do archívu v Spišskej Sobote na zoskenovanie či skopírovanie, pomohlo by nám to,“ vyzvala Janigová.
Štofková: Bol to režim pretvárky. Aby sme si udržali prácu, hrali sme divadlo Čítajte 
Revolučné periodikum Ozveny Tatier, ktoré prinášalo informácie najmä o dianí v regióne v časoch spojených s Nežnou revolúciou, uschované v archíve v Spišskej Sobote v Poprade. (zdroj: SITA/Mária Frisová)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
