REJDOVÁ. Rejdovčanka Andrea má pracovný stôl úplne na konci miestnosti. V obecnom podniku, ktorý sa delí o priestory so základnou školou, práve ručne vyšíva vzory na tradičné rejdovské kroje.
Robí to opatrne, aby sa nepomýlila. Nemôže pichnúť len tak hocikam. „Urobím štyri stehy, nechám medzeru a zase štyri. Teraz som išla zle, vidíte, musím to vypárať,“ smeje sa.
Andrea vyšíva vzory na tradičné rejdovské kroje. (zdroj: Korzár/Lenka Haniková)Pre Andreu je vyšívanie a štrikovanie záľubou odmala, najradšej háčkuje.
„Čistokrvná“ Rejdovčanka po škole pracovala v rožňavskom Gemtexe. V závode so štyridsaťročnou históriou textilnej výroby robia bielizeň či oblečenie pre značky ako Marco Polo alebo Puma.
Keď odtiaľ Andrea odišla, bola dva mesiace na podpore. Neskôr pracovala v obchode, kde vydržala desať rokov. „Po materskej prišla invalidita a už som chvalabohu tu,“ hovorí.
Malý plat, veľká zábava
“Nie je to síce zaplatená robota, ale je tu ticho, pokoj a neverili by ste, koľko sa tu nasmejeme. Pustíme si rádio a tam dávajú také hlody, to je dačo neskutočné.
„
Chvalabohu preto, lebo podľa Andrey musí práca človeka baviť. Pri vyšívaní už síce pomaly začína pociťovať slabnutie očí, najmä pri tmavých vzoroch, no okuliare stále nosí len do diaľky a vyšívať vládze.
„Nie je to síce zaplatená robota, ale je tu ticho, pokoj a neverili by ste, koľko sa tu nasmejeme. Pustíme si rádio a tam dávajú také hlody, to je dačo neskutočné,“ smeje sa.
Výrobky z Rejdovej chodí prezentovať a predávať aj na trhy a jarmoky. „Predám aj koňa. Minule som skoro predala ju,“ hovorí so smiechom a ukazuje na starostku Rejdovej Slávku Krišťákovú (SNS).
Vysvetľuje, že takmer predala starostkinu sukňu, ktorú mala oblečenú pred dvomi rokmi na trhoch v Košiciach. Zapáčila sa okoloidúcim.
„Povedala som im, že nie je na predaj, ale môžu prísť do Rejdovej a ušijeme im presne takú istú úplne na mieru,“ opisuje Andrea.
Starostka obce Rejdová Slávka Krišťáková. (zdroj: Korzár/Lenka Haniková)Vytvorenie podniku odobrila vláda
V Rejdovke obec zamestnáva päť krajčírok.
Obecný podnik, ktorý oficiálne vznikol v roku 2016, môže byť jedným z príkladov, ako dobre investovať štátne peniaze na rozvoj regiónov.
Vytvorenie obecného podniku v Rejdovej odobrila vláda v rámci Akčného plánu rozvoja okresu Rožňava na výjazdovom rokovaní sumou 140-tisíc eur.
Peniaze dostala obec z regionálneho príspevku pre najmenej rozvinuté okresy (NRO).
Tie prideľovali za minulej vlády od roku 2016 do roku 2020, vtedy ešte pod agendou Úradu podpredsedu vlády.
Dnes je regionálny rozvoj pod záštitou Ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie (MIRRI), ktorému šéfuje Veronika Remišová (Za ľudí).
„Bola to zhoda náhod. V čase, keď sme prišli s myšlienkou obecného podniku, začínali Akčné plány a premýšľali sme, akým spôsobom sa do programu zapojíme. Mali sme výhodu v tom, že som bola za starostov v prípravnom výbore Akčného plánu,“ hovorí starostka.
V Rejdovej nechceli podnik zamerať na stavebnú či poľnohospodársku činnosť, na ktorú sa sústreďuje väčšina obecných podnikov. Napadlo im spraviť niečo ojedinelé.
„Pokiaľ viem, sme jediný obecný podnik na Slovensku, ktorý šije kroje na zákazky,“ opisuje Krišťáková.
Zamestnankyňa obecného podniku Iveta pri pracovnom stole. (zdroj: Korzár/Lenka Haniková)Začiatky boli ťažké
Po vstupe do krajčírskej dielne je takmer na prvý pohľad jasné, kto je vedúcou výroby. Iveta stojí za stolom s množstvom naukladaných látok, z ktorých vzniknú už o niekoľko dní nové kroje na objednávku.
Ivetu, neter pani Dovalovskej, legendy Rejdovej, o ktorej ešte bude reč, zamestnali v podniku ako prvú. U nej prvýkrát videla, ako sa kroje šijú, no „naostro“ začala až v Rejdovke.
Ešte donedávna totiž každé ráno o piatej dochádzala do rožňavského Gemtexu, kde šila klobúky. Možnosť pracovať v obecnom podniku sa jej zapáčila a v Rožňave skončila. „Šitie krojov je síce náročnejšia práca, piplavejšia, ale kreatívnejšia,“ opisuje.
Začiatky boli ťažké. Šila a následne párala. Vyrobiť jeden kabátik jej zo začiatku trvalo aj dva týždne. Teraz ho už spraví za dva dni, ovláda presné ťahy. „Mám trpezlivosť, treba nad tým aj rozmýšľať,“ vysvetľuje.
Raz dostala zákazku spraviť vernú kópiu rozožratej blúzky. Viseli z nej len franforce. „Snažili sme sa ju prispôsobiť pôvodnej, no potrebovali sme spraviť úplné nové strihy, nemali sme žiaden vzor. Povedala som si, že niečo také robím prvý a posledný raz.“
Vytvoriť blúzku, ktorá vyzerá ako pôvodná, napokon trvalo dva týždne. „Po skončení som mala chuť otvoriť šampanské,“ smeje sa.
Z tejto blúzky spravili v podniku vernú kópiu. (zdroj: Korzár/Lenka Haniková)Podmienka: Vytvorte pracovné miesta
Regionálny príspevok od štátu vo výške 140-tisíc eur dostávala obec na spustenie obecného podniku postupne. Prvý rok to bolo 90-tisíc eur, zvyšné dva roky zhodne po 25-tisíc eur.
Aká bola skúsenosť s čerpaním príspevku? Najmä množstvo byrokracie, hovorí ako prvé starostka.
„Vyžadovali od nás rozpočet na eurocenty. Z nášho pohľadu to bolo veľmi prísne nastavené. Mali sme veľký problém urobiť napríklad verejné obstarávanie na látky, ozdoby či stroje, lebo to nie je vec, ktorá sa zháňa jednoducho,“ opisuje.
Podmienkou príspevku bolo vytvoriť nové pracovné miesta, ktorých museli do tretieho roku od jeho čerpania vytvoriť päť.
Príspevok zároveň podliehal ročnému vyúčtovaniu, čo znamená, že kým nezúčtovali rok 2018, peniaze na rok 2019 nedostali. Projekt sa síce skončil v roku 2020, ale obec je stále povinná udržiavať majetok, ktorý z príspevku nakúpila, až po dobu niekoľkých rokov a takisto aspoň tri roky udržať pracovné miesta.
Namiesto VPP šijú v podniku aj Rómky
“Dohodla som sa s nimi, že nebudú zametať cesty, ale vyšívať. Sedia v čistom, teplom prostredí, môžu si spraviť kávu. Pochvaľujú si to.
„
Krišťáková pripúšťa, že príspevok výrazne pomohol a bez neho by pravdepodobne podnik nefungoval, aspoň nie v takej podobe ako dnes.
Podnik totiž najprv sídlil v zasadačke na obecnom úrade v jednej miestnosti, no dnes majú šičky bývalú turistickú ubytovňu kompletne prerobenú na dielňu s dvoma skladmi, kuchynkou či veľkou prednáškovou sálou, kam sa zmestí 60 ľudí.
V sále sa konajú workshopy pre všetkých, ktorých zaujíma nielen vyšívanie.
Chodia tam napríklad aj Rómky v rámci verejnoprospešných prác. „Vyšívali vreckovky. Dohodla som sa s nimi, že nebudú zametať cesty, ale vyšívať. Sedia v čistom, teplom prostredí, môžu si spraviť kávu. Pochvaľujú si to,“ opisuje starostka.
Jedna z nich v obecnom podniku rok pracovala cez projekt z úradu práce, ktorý podniku preplácal jej mzdu. „Končila v októbri. Bola šikovná, možno by som ju aj zobrala naspäť. Problém je, že máme málo zákaziek. Nemôžem nabrať desať ľudí, podnik by ich neuživil.“
Prednáškovú sálu opravili a dnes v nej robia workshopy. (zdroj: Korzár/Lenka Haniková)Nositeľky ľudových tradícií stále žijú
Folklórna tradícia v obci Rejdová je jednou z najdlhších v okrese Rožňava a jednou z najviac udržiavaných na hornom Gemeri. Budúci rok to bude 70 rokov od oficiálneho vzniku rejdovskej folklórnej skupiny.
Od roku 1974 sa tam navyše nepretržite organizuje gemerský folklórny festival, ktorý patrí medzi najväčšie festivaly Košického samosprávneho kraja.
Čo je dôležitejšie, v obci s približne 730 obyvateľmi žije ešte niekoľko nositeliek ľudových tradícií - Mária Brdárska Janoška, ktorá pozná množstvo ľudových piesní, a spomínaná Mária Dovalovská, ktorá stojí za myšlienkou založenia obecného podniku.
„V posledných rokoch spomínala 'jajaj, keď ja umrem, kto to bude šít',“ smeje sa starostka. V čase, keď podnik začínal, mala 80 rokov. Zaúčala krajčírky, ktoré nikdy predtým kroje nerobili.
Dnes má takmer 86 rokov a stále šije, už od 14 rokov. Stroj síce na Vianoce prekryla obrusom, pretože počas sviatkov sa oddychuje, no keď skončia, opäť ho odkrýva.
„Keď mama vstala od stroja, tak som po nej sadla ja a skúšala šiť rôzne blúzky, sukne či už pre seba, mladšiu sestru alebo kamarátku. Staršia sestra nechcela. Šila som neskôr aj popri robote. Jedna hodina v noci bola a ja som ešte furt šila,“ spomína folklórna legenda.
Kedysi bola v Rejdovej aj silná tradícia výroby kobercov. (zdroj: Korzár/Lenka Haniková)Vízia je obnoviť tkanie kobercov
Okrem toho pracovala na miestnej pošte 33 rokov až do dôchodku. Tá bola kedysi zahltená balíkmi, pretože v Rejdovej bola v minulosti aj silná tradícia tkania pokrovcov.
„Tkali sa zo starých handier, odpad nešiel nikam, lebo išli do pokrovcov a boli parádne! To ani nevybledlo, ani nefarbilo, lebo to boli už veci vypraté,“ opisuje.
Pani Dovalovská vidí stále dobre, ale horšie sa jej hovorí, nie už tak plynulo.
„Pre covid tak hovorím. Aj keď som ho nemala, nikto sem nechodieval a ja som sa nemala s kým rozprávať. Na pošte bolo treba stále rozprávať, mali sme aj telefónnu ústredňu, tam vždy chodili ľudia. Všetko som vybavovala, plynulo som rozprávala a teraz je mi už ťažko,“ dodáva.
Vízia starostky je obnoviť v Rejdovej aj tkanie kobercov. Vlani obec dostala krosná, ktoré je ešte potrebné sprevádzkovať, podmienky však na to sú.
Starostka: Posledné roky sa boríme
Pandémia koronavírusu dobehla aj podnik v Rejdovej, keď úplne prerušili svoju činnosť folklórne kolektívy v okolí. Práve tie tvoria väčšinu zákaziek, až 90 percent. Zvyšných 10 percent tvoria individuálne objednávky.
„Posledné dva roky sa boríme. Vedeli sme, že len z krojov nevyžijeme, je to náročné na čas a precíznosť a navyše nezaplatené,“ vysvetľuje starostka. Jeden kroj sa vyrába minimálne dva týždne.
Pôvodná myšlienka bola produkovať veci aj pre internetový obchod, no pri súčasnom počte zamestnancov to nie je možné stíhať. Aj keď objednávok nie je veľa, sú náročné na čas.
Filozofia obecných či sociálnych podnikov spočíva v príprave ľudí na uplatnenie na trhu práce, no v Rejdovke to funguje trochu odlišne. „Nemôžem pustiť zaučenú krajčírku inam, snažím sa ich preto udržať. Zároveň si nemôžem dovoliť zamestnať niekoho, kto by tú prácu vôbec neovládal,“ vysvetľuje starostka.
Krajčírky Iveta, Júlia, Jana a Andrea pracujú denne od siedmej do štvrtej. Plat je na úrovni minimálnej mzdy.
Chcú udržať prácu a tradíciu
Stav zamestnancov sa však počas roka mení, napríklad počas letnej sezóny zamestnali ďalších dvoch ľudí na kosenie obce. Podnik začal kvôli pandémii vlani robiť aj upratovacie práce pre obec a práce v lese.
Počas pandémie šili aj rúška. Vyrobili ich takmer tritisíc, pretože šili aj pre susedné obce. Každému v dedine navyše ušili dve rúška zdarma. Výrobu vtedy prerušili na celý mesiac.
Vzhľadom na pandémiu starostka nevie predvídať budúcnosť podniku. „Chceme to držať v takej rovine, nech majú ľudia prácu. Nemusí to vytvárať veľké zisky, stačí, že sa udrží tradícia a ľudia budú mať robotu,“ dodáva.
Projekt je financovaný z prostriedkov Akadémie investigatívnej žurnalistiky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
