LEVOČA. Komunizmus bol ako obor na hlinených nohách, ktorému sa rúcala ekonomika a vymierali mu staré stalinské generácie.
Na margo pádu režimu vďaka udalostiam 17. novembra 1989 to povedal archeológ Gabriel Lukáč, ktorý bol jednou z popredných osobností Novembra ´89 v Levoči.
Za dôležitý pre toto spišské mesto označil 27. november, keď sa tam uskutočnil generálny štrajk.
„S obavami sme očakávali, koľko ľudí nás podporí a koľkí nájdu odvahu. Nakoniec sme boli milo prekvapení, pretože bolo zaplnené celé námestie pred radnicou,“ zaspomínal si Lukáč, ktorý mal v tom čase 29 rokov.
Atmosféra bola podľa neho neuveriteľná.
Na nasledujúce zhromaždenia potom prichádzali aj ďalší ľudia z podnikov, škôl či iných inštitúcií, zapojili sa aj lekári.
Nečakal skorý pád komunistov
Gabriel Lukáč. (zdroj: FB GL)Lukáč, ktorý sa narodil v roku 1960, si dobre pamätá na rok 1968 aj obdobie po ňom.
„Počas normalizácie sa dlho nič nedialo, skôr naopak, protitlaky bývalého režimu či nepríjemné tlaky na mnohých slobodnejšie zmýšľajúcich ľudí boli citeľné,“ poznamenal.
Záver boja s komunizmom nečakal tak skoro.
Na vysokej škole v Košiciach prepisoval spolu s ďalšími študentmi práce českého básnika Egona Bondyho, Havlove hry či muziku Karla Kryla, ktorý bol vtedy v zahraničí.
Rozmnožoval tiež kazetové magnetofónové pásky, ktoré sa však časom dostali do rúk eštebákom.
Aj preto ho neskôr, keď už pôsobil ako správca vysunutej expozície Východoslovenského múzea na Spišskom hrade, vyšetrovali.
„Žili sme s priateľmi v kontakte s disentom, katolíckym aj ochranárskym, stretávali sme sa na fare v Batizovciach u dnes už nebohého katolíckeho kňaza Jána Magu s archeológmi Belom Pollom, Michalom Slivkom či hercom Gustom Valachom, tajne vysväteným jezuitom a muzikológom Igorom Vajdom a ďalšími,“ povedal.
Zakladal VPN v meste
Počas 17. novembra bol Lukáč v Levoči.
„S kolegom Števom Balážom sme po večeroch sedeli v práci a počúvali Hlas Ameriky či Slobodnú Európu, vtedy sme podpísali aj petíciu za prepustenie Václava Havla. Aj v ten večer sme sedeli a počúvali, čo sa deje a tušili sme, že sa to začína hýbať,“ uviedol.
O pár dní nato bol zhodou okolností na konferencii historikov v Bratislave, podarilo sa mu tak zúčastniť sa na zhromaždení na Hlavnom námestí aj pri justičnom paláci.
„Keď som sa vrátil do Levoče, stretol som sa s kolegom Balážom a povedali sme si, že treba, aby sme to rozbehli aj tam,“ zaspomínal s tým, že následne vzniklo v meste hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN).
Demonštrácie a zhromaždenia však niekoľko mesiacov po generálnom štrajku podľa jeho slov naznačovali, že nastane rozkladný proces federácie.
„Mesto nám vyčlenilo priestor na prízemí jedného z meštianskych domov na námestí, kde sme sa mohli stretávať, prijali sme tam prvé pravidlá, zvolili sme si hovorcov, ktorí mali aj podpisové právo. Ním bol vtedajší archivár, dnes docent Ivan Chalupecký, druhým som bol ja,“ informoval Lukáč.
Rovnako ako ostatní, aj on sa obával postihov. „Nevedeli sme, ako sa k tomu postaví armáda, polícia už však vtedy rezignovala,“ zhodnotil.
Revolúciu ukradli exkomunisti
S odstupom tridsiatich rokov Lukáč hovorí, že ako historik chápal, že nič nie je také priamočiare, ako sa na prvý pohľad zdá.
Rovnako je to aj s pádom komunizmu a cestou za demokraciou.
Mrzí ho, že slová z prejavov v Novembri 89 a jeho atmosféra nevydržala dlho.
„Prišlo sklamanie, že nám revolúciu ukradli exkomunisti. Rovnako aj to, že sa hneď všetko premenilo na tridsať judášskych strieborných, keď zrazu každý začal naháňať peniaze, každý si myslel, že už o pol roka sa budeme mať tak, ako sa majú západní Nemci, že budeme mať také príjmy a podobne. Zabudlo sa, že aj v západnom Nemecku po 2. svetovej vojne trvala denacifikácia takmer tridsať rokov. Nikto si neuvedomoval, že ekonomika bola úplne na dne a bolo ju potrebné totálne reformovať,“ uzavrel Lukáč ako jedna z kľúčových postáv revolučného hnutia v Levoči.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
