VYSOKÉ TATRY. V noci z 19. na 20. novembra v roku 2004 postihla Vysoké Tatry ničivá víchrica, ktorá zničila vyše 12-tisíc hektárov lesa a vyžiadala si aj jeden ľudský život.
Kalamita bola spojená s prechodom studeného frontu, v ktorom k nám začal prúdiť studený arktický vzduch, ten dosahoval až silu orkánu.
Padavý horský vietor, ktorý dostal meno Alžbeta, zanechal na Tatrách nezmazateľnú stopu, ktorá bije do očí aj po 14 rokoch.
Tatranský les bol razom preč
Deň, ktorý zmenil Tatry. Pozrite si fotografie spred 13 rokov Čítajte Najsilnejšie poryvy vetra boli zaznamenané medzi štvrtou a siedmou hodinou popoludní.
Na Lomnickom štíte dosiahol vietor v ten večer rýchlosť 170 kilometrov za hodinu, na Skalnatom plese až 200 kilometrov za hodinu.
Silný vietor po sebe zanechal na južnej strane Tatier 50-kilometrový pás vyvrátených stromov, poškodených ciest, tratí aj domov.
Tatranský les v podobe, na ktorý boli zvyknuté generácie ľudí, bol za pár hodín preč.
Tatry čakali ďalšie pohromy
Do záchranných prác sa zapojili mnohé mestá, organizácie, spoločnosti a dobrovoľníci. Priame odstraňovanie škôd trvalo niekoľko mesiacov.
V ďalších rokoch sa Tatry nevyhli ďalším víchriciam, ktoré dokončili prácu najsilnejšieho orkánu v roku 2004.
V máji 2014 napríklad zasiahla Horehronie, Oravu aj Tatry ďalšia kalamita, v ktorej spadlo 100-tisíc stromov.
Uzdravovaniu lesa podľa lesníkov nepomohlo ani nezvyčajné množstvo lykožrúta, ktorý sa presunul aj do zdravého lesa.
Kalamita vyvolala spor
Azda viac ako samotná víchrica bol medializovaný spor medzi štátnymi organizáciami, lesníkmi a predstaviteľmi ochranárskych združení.
Vtedy sa totiž v plne nahote potvrdilo, že hoci môže byť nejaké územie súčasťou národného parku, v praxi to vôbec neznamená, že zásah človeka tam bude nulový.
Oproti sebe sa postavili dva tábory. Lesníci a majitelia lesov tvrdili, že drevo po kalamite treba vyťažiť, aby sa nerozšíril lykožrút, predišlo by sa požiarom a v neposlednom rade by sa mohlo drevo aj zhodnotiť.
Na druhej strane stáli ochranári, ktorí trvali na bezzásahovom prístupe.
Ochranári chceli zasiahnutý les ponechať v národnom parku, v najprísnejšie chránenom území, kde by sa príroda a jej procesy o les prirodzene postarala.
Chýbajú jasné pravidlá
Odvtedy sa dlhé roky márne čaká na zonáciu Tatranského národného parku, teda jednoznačné pravidlá, ktoré určujú prípustné ľudské aktivity a zásahy v jeho jednotlivých zónach.
Podľa rezortu životného prostredia dokončeniu zonácie bráni nedostatok peňazí na kompenzáciu ekonomických strát súkromným vlastníkom pôdy a lesov.
Štátny podnik Lesy Slovenskej republiky zaujal aj po 14 rokoch jednoznačné stanovisko. Ťažiť chce prakticky všade, kde ešte nejaký les existuje.
„S bezzásahovosťou súhlasíme iba na pozemkoch nad hornou hranicou lesa v pásmach kosodreviny a v pásmach zakrpatených bučín a smrečín na ostatných územiach Slovenska. Považujeme za potrebné v prvom rade prehodnotiť sústavu chránených území,“ napísal hovorca Radko Srnka.
Na zonáciu a ľudské aktivity v Tatrách sa viaže aj Návštevný poriadok TANAP-u, ktorý ani do dnešného dňa nemá presné znenie.
Ten starý je po zmene zákona už 15 rokov neplatný. Práve ten by mal jasne vymedziť povolené ľudské aktivity na území tohto národného parku.
Hádka, ktorá počas rokov priniesla vzájomné obvinenia, súdne spory, zásahy do zákonov, sa uzavrela tým, že na Slovensku neexistuje legislatívna norma, ktorá by stanovila jasný spôsob prístupu k tomuto problému.
Spory pretrvávajú dodnes, riešenie zatiaľ nie je
Po dohodách a udelení výnimiek sa spracovala veľká časť kalamity, no vyčlenili sa aj bezzásahové zóny s prirodzenou obnovou.
Lesníci sú však stále toho názoru, že zelení aktivisti a lykožrút zničili trikrát viac stromov ako samotná kalamita.
Katastrofické scenáre lesníkov o likvidácii zdravých tatranských lesov považujú ochranári za zámienku na ďalšiu intenzívnu ťažbu.
Lykožrút podľa nich patrí do prírodných procesov, ktoré si príroda zreguluje sama.
Dôkazom je podľa nich Tichá a Kôprová dolina, ktoré sú aj po výskyte lykožrúta domovom jedinečných biotopov.
Tvrdenie ochranárov potvrdzuje aj výskum Štátnej ochrany prírody SR (ŠOP SR) a vedcov z Ústavu ekológie lesa SAV.
Zo štúdie vyplýva, že k odumieraniu smrekov došlo v bezzásahovom území len v deviatich zo 117 prípadov.
Lykožrútová kalamita sa tak šíri častejšie z oblastí, kde zasiahol človek.
Už nejde len o Tatry
Dnes spor pokračuje nielen o Vysoké Tatry, ale aj o ostatné slovenské lesy.
Konflikt sa vyostril aj pred mesiacom, keď Štátne lesy vytvorili kampaň Lesy sme my, ktorou reagujú na ochranársku kampaň My sme les.
Ochranári v kampani reagovali na fakt, že Slovensko v rokoch 2001-2014 prišlo o 700 kilometrov štvorcových lesa, čo predstavuje plochu veľkú ako Vysoké a Nízke Tatry dohromady.
Štátny podnik reagoval: „Lesy sa nechránia na kávičke ani s mobilom v ruke. Chce to vyhrnúť si rukávy, zabudnúť na mozole a hundranie vymeniť za trpezlivosť. Lesom musíte venovať svoj život, nielen pár riadkov v statuse.”
Každopádne, 19. november 2004 je významným míľnikom nielen pre Vysoké Tatry.
Po víchrici sa totiž vynorili aj otázky, akým smerom sa budú uberať nilen tie tatranské lesy. Bude prioritou ochrana prostredia, či ľudské aktivity v ňom?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
