Vlado Krausz (49) žije a tvorí v rodnom Kežmarku. Svoj „textársky chlebíček“ považuje zároveň za svoju najväčšiu záľubu. Verejnosť ho však pozná aj ako výtvarníka, ktorý prezentoval svoju tvorbu na viacerých výstavách.
V súčasnosti už patríte k známym textárom na Slovensku. Aké ale boli začiatky?
Moje prvé texty k piesňam vznikali na strednej škole. Písal som pre spolužiaka, ktorý hral na gitare a skladal pesničky. Neskôr som sa tiež naučil hrať na gitare a skladal som si vlastné piesne.
Predpoklady na neskorší profesionálny príklon k textom ste mali asi už od detstva. Lebo vraj už vtedy ste mali blízko k básničkám.
Áno, básničky som si písal prakticky odvtedy, ako som sa naučil písať. Mal som také zošity vo formáte A5, ktorých niekoľko som popísal básničkami. Niektoré zošity boli ako román v próze – básne totiž nadväzovali na seba a tvorili jeden celok. Škoda, že som ich raz dal spolu so svojimi kresbami do zberu papiera v škole, lebo rád by som si to teraz prečítal a pozrel.
Umenie vo všeobecnosti je vo vašom živote permanentne prítomné. Okrem skladania textov k piesňam sa totiž venujete aj výtvarnému umeniu a hráte aj na gitare, pričom kresba vás sprevádza už od útleho detstva. Štúdium na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach bolo teda svojho času tou najvhodnejšou voľbou, však? V čom pre vás spočíva najväčší prínos tohto štúdia?
Nikdy som vlastne nevedel, čím chcem byť. Ale najviac prevažovalo výtvarné umenie; rozmýšľal som, že by ma bavilo ilustrovať knihy alebo vytvárať obaly na výrobky, takže som si napokon zvolil túto školu. Škola mi dala väčší rozhľad vo výtvarnom umení a ako som spomínal, dostal som sa počas štúdia ku gitare a k písaniu textov.
Už takmer dve desaťročia tvoríte v rodnom Kežmarku a ste umelec v slobodnom povolaní. V čom vám takýto život najviac vyhovuje a v čom vidíte jeho nevýhody?
V slobodnom povolaní som od roku 2000 a z výhod spomeniem najmä to, že píšem, kedy chcem a kedy mám chuť. Nevýhodou je asi to, že nikdy neprídem z práce domov, lebo som v nej stále a nemám pravidelný plat – čiže raz je to lepšie, potom zasa horšie.
Už v polovici 90. rokov minulého storočia ste načali textársku spoluprácu so skupinou IMT Smile. Singel Nepoznám je dodnes ikonická skladba toho obdobia a hráva sa v rádiách aj v súčasnosti. Ako si spomínate na prípravu textu k tejto piesni a na všetko, čo s tým súviselo?
Textársku spoluprácu s Ivanom Táslerom som začal po tom, čo mu jeden môj bývalý spolužiak dal na mňa číslo, lebo potrebovali slovenské texty. Ivan mi zavolal, poslal kazetu s nahrávkami niekoľkých pesničiek, medzi ktorými bola aj spomínaná pieseň. Poslal som texty – vtedy ešte klasickou poštou a ručne písané, keďže som nemal ani písací stroj. K textu Nepoznám ma inšpirovala láska k terajšej manželke, bol som vtedy tesne pred svadbou. Po čase som na ten text celkom zabudol, až raz po asi dvoch rokoch som pieseň počul z rádia v jednom obchode – mala rýchlejšie tempo, iný aranžmán, ale spoznal som ju podľa textu. Bol som nadšený, až ma rozbolela z toho hlava. Neskôr sa mi ozval Ivan, konečne sme sa osobne stretli a naša spolupráca sa ďalej vyvíjala. Potom sa mi začali ozývať aj iní interpreti.
Máte svojich obľúbených slovenských textárov? Prípadne vás ich texty niečím inšpirujú vo vašej tvorbe?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
