KEŽMAROK. Čierna pani, tajné chodby, ktoré skrývajú poklady, nesplnené a nešťastné lásky hradných pánov.
Kežmarský hrad, v ktorom vlastný manžel zamuroval svoju manželku do hradnej veže, pretože si dovolila ísť sama na túru do Tatier, je doslova opradený tajomstvami.
Všetko to začalo listom Mateja Korvína kapitánovi Horného Uhorska Štefanovi Zápoľskému.
Okrem iného mu v ňom prikazuje, aby postavil na vhodnom mieste pod Tatrami hrad.
Kráľ Matej o rok bratom Zápoľským daroval príjem z daní, ktoré dovtedy Kežmarok platil do kráľovskej pokladnice.
Zápoľským teda nič nebránilo a hrad postavili priamo na území Kežmarku v podstate preto, aby mesto a okolie bránil pred prípadnými nepriateľmi. Po rodine Zápoľských prevzal hrad do svojho majetku Hieronym Lasky.
Jeho syn Albert trpel stálym nedostatkom peňazí a tento stav vyriešil svadbou s poľskou šľachtičnou Beatou Koscieleskou, ktorá bola od neho o 20 rokov staršia.
A tu sa začína jeden z najdojemnejších príbehov, ktoré za svojimi múrmi ukryl Kežmarský hrad.
Učarovali jej kopce za oknami
Kežmarský hrad je vzácna perla uprostred kráľovského mesta Čítajte Beáta žila svoj život v mamone, aj napriek tomu túžila po jedinom. Hneď, ako prišla do Kežmarku, učarovali jej kopce za oknami.
Nechcela sa na ne pozerať iba spoza tých svojich a rozhodla sa vybrať na túru. Márne na manžela tlačila.
Márne chcela ich krásu vnímať spolu s ním. Jeho láska k majetkom a peniazom, miešaná s nenásytnosťou, mala prednosť pred všetkým.
„Albert mal iné záujmy, na jeho Kežmarskom hrade sídlili anglickí alchymisti, ktorí mu sľúbili vyrobiť zlato, striebro, drahokamy i kameň múdrosti,“ povedala historička Nora Baráthová.
Krásu Zeleného plesa vystriedal šok
Odvážna žena sa teda vybrala do Tatier sama. Bez manžela.
Ako uvádza dobová kežmarská daňová kniha medzi inými zápismi: „Pani Laska našla veľké zaľúbenie v tomto kraji a na Turíce roku Pána 1565, sprevádzaná mnohými mešťanmi, odcestovala do hôr.“
V minulom roku odvtedy uplynulo presne 450 rokov a Beata je vedená ako prvá žena, ktorá vykonala prvý známy výlet do Tatier.
Tatry boli vtedy z veľkej časti neprebádané, popýšiť sa mohli hustým lesom. Chodníky, ktoré doviedli ľudí k cieľu, iba sotva existovali. Pasienky, lesy a sem-tam vyklčované polia, ktoré ústili iba do podhoria.
Cieľ výletu Beaty Laskej bolo pravdepodobne Zelené pleso. Viaceré zdroje tvrdia, že omnoho pravdepodobnejšie ako to, že sa k nemu vybrala z lásky k horám je, že navštívila aj baníkov, ktorí tam boli. Vraj alchýmia učarovala aj jej.
V horách prenocovala a vydala sa na spiatočnú cestu. Údajne do Kežmarku dorazila po troch dňoch. Legenda hovorí, že Beatu už pri príchode čakalo veľké prekvapenie.
Jej manžel pri návrate čakal rovno pri hradnej bráne a okamžite ju uvrhol do väzenia.
Vypočítavosť ukryl za nemravnosť
Odvaha hradnej panej odísť na výlet bez svojho manžela bola v tom čase vnímaná ako nemravnosť.
Žena bez manžela, cez noc, a nielen jednu, navyše s mužmi, ktorá sa vybrala do stále veľmi málo známych končín, bol vtedy čin hodný trestu.
Výlet Beaty prišiel mladému pánovi absolútne vhod. Mal peniaze, majetky, no oveľa staršiu ženu, ktorú zjavne k životu nepotreboval. Láska Laskej k Tatrám mu akoby na tácke ponúkla príležitosť, ako ostať slobodným.
„Laska netušila, že Albert už dávno rozmýšľa o tom, ako získať jej majetky a súčasne sa zbaviť o 20 rokov staršej manželky. Beatin výlet mu prišiel veľmi vhod a využil ho ako príklad nemravnosti,“ vysvetlila historička.
Smutná veža, so smutným príbehom. Hladomorňa. Presne tam ju dal mladý manžel zamurovať. Aby na svoj prehrešok nikdy nezabudla, pozerala sa na krásu Tatier dlhé roky.
„Jedným okienkom mala výhľad na Tatry a druhým okienkom sa jej podávala strava. Tu ostala šesť rokov,“ pokračovala Baráthová.
Záchranca kúpil hrad
Jej manžel si zatiaľ užíval život, ako sa hovorí, plnými dúškami. Peniaze rozhadzoval, kde mohol, až dovtedy, kým absolútne neprišiel aj o sídlo, za ktorého múrmi sedela jeho manželka.
Neopomínajúc to, že počas trápenia svojej manželky vo veži opäť vstúpil do chomúta s inou ženou.
„V roku 1573 sa Albert Lasky dopustil bigamie, keď sa oženil s Francúzkou Sabinou de Seve. V roku 1571 si Lasky požičal od Jána Ruebera 10 000 zlatých a potom ešte 32 000 zlatých. V tej hodnote mu dal do zálohy aj hrad a mesto Kežmarok. Lasky dlh včas nevyplatil a dočasným majiteľom hradu i mesta sa stal Rueber,“ povedala historička.
Ferdinand Rueber získal nielen nádherný hrad, ale aj bonus navyše. Beatu Lasku v hradnej veži, ktorú vyslobodil.
Trýznenie jej manžela však neostalo bez zanechanej stopy na Beatinej duši.
Veď kto by už vydržal byť zatvorený medzi pár múrmi šesť rokov a ostal by pri zdravom rozume? Zbláznila sa.
Napokon zakrátko po opustení múrov umrela v Košiciach.
Z hradu možno nikdy neodišla
Tragický príbeh o historicky prvom výlete v Tatrách sa dostal do kroník. Miestami pripomína rozprávky o krásnych princeznách, no bez šťastného konca.
Osudný utorok 31. 5. 1565 sa vryl do histórie veľkými písmenami. A ktohovie, možno že hrad ani po smrti Beata nedokázala opustiť.
Je široko-ďaleko známy tým, že v ňom straší. Jednej z lektoriek sa objavovala pri vstupnej veži postava, a keď bol vyhlásený poplach, išli tam policajti aj správca so psom.
Ani pes tadiaľto nechcel prejsť. Spriečil sa na zadné nohy.
Riaditeľku hradu Eriku Cintulovú zase prekvapili kroky, ktoré v noci počula za dverami svojej kancelárie, ale aj návrat zo služobnej cesty.
„Vedľa kancelárie máme záchod. Manžel ma priviezol. Vošla som do záchoda a počula som, ako niekto silno trieskal do stola u mňa v kancelárii. Vtedy som si povedala, čo tomu môjmu chlapovi už preplo? Vletela som do kancelárie, že sa na neho akože osočím, že čo to tu robí. A naraz nik. Nič. Keď som počula, že on zatvára dole garáž, tak som pochopila, že to teda nemohol byť on,“ povedala Cintulová.
Podobných príhod majú na hrade viac než dosť. Je tam stále veľa neprebádaných miest. Zahalený je rúškom tajomstva presne tak, ako býva často aj história či legendy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
