LEVˇOCA. História levočského gymnázia J. Francisciho Rimavského siaha do roku 1672.
Vzdelanie do mesta priniesli jezuiti, ktorí gymnázium premiestnili zo Spišskej Kapituly práve do Levoče.
Žiaci sa vtedy učili v budove kláštora a čiastočne v budove, ktorú jezuiti postavili v roku 1672 pred bývalým minoritským kláštorom, teda v spodnom rohu dnešného školského dvora.
Vzdelávanie bolo organizované podľa jezuitského Ratio studiorum. Štúdium trvalo spočiatku 6 rokov.
Vyučovali sa latinská a grécka gramatika, poetika vychádzajúca z klasických autorov, neskôr aj matematika, dejepis a prírodné vedy.
Samozrejme, venovala sa pozornosť aj vyučovaniu náboženstva a spevu.
Najväčšia stredná škola na Slovensku
Desať rokov od vzniku gymnázia muselo byť vzdelávanie prerušené. Tökölyovci totiž vyhnali jezuitov z mesta.
Vyučovanie sa obnovilo v roku 1776, kedy školu začali viesť minoriti už ako vyššie gymnázium podľa nových školských predpisov.
Od roku 1777 bola v škole zavedená Ratio educationis, podľa ktorej sa vyučovali predmety podobné tým dnešným: náboženstvo, matematika, latinčina, prírodopis, dejepis, zemepis, nepovinne aj gréčtina, pokusný prírodopis, poetika, rétorika a miestne jazyky. Učilo sa predpoludním aj odpoludnia.
Gymnázium vtedy patrilo medzi najväčšie stredné školy na Slovensku.
Slovenčina len nepovinná
V devätnástom storočí na škole nastali ďalšie zmeny. Tú najväčšiu priniesol Bachov absolutizmus.
V roku 1851 do školy nastúpili noví profesori pochádzajúci z Čiech a Moravy, ktorí neovládali maďarčinu.
Vyučovali po nemecky, ale z veľkej časti aj po česky a povinná bola aj slovenčina.
Problém nastal asi o desať rokov neskôr, keď školské úrady vyžadovali, aby sa aj v Levoči vyučovalo po maďarsky. Riaditeľ školy Anton Siegl to odmietol.
Nariadením Miestodržiteľskej rady z 21. októbra 1861 českých profesorov prepustili a nahradili ich maďarskými. Slovenčina ostala ako nepovinný jazyk.
Jedáleň zabralo vojsko
Gymnázium sídlilo až do roku 1913 v starej budove.
Tá však potrebám modernej školy dávno nevyhovovala. Preto už v roku 1898 vznikol plán zvýšiť ju o jedno poschodie.
V budove bola aj menza pre 80 – 90 študentov a dokonca aj miestnosť, v ktorej mohli chudobní žiaci stráviť odpoludnie pod pedagogickým dozorom.
Bohužiaľ, krátko nato vypukla prvá svetová vojna a už v októbri 1914 ju zabralo vojsko.
Aj o tridsať rokov, počas druhej svetovej vojny slúžila škola ako vojenská nemocnica.
Po oslobodení ju využívali oddiely Červenej armády a I. československého armádneho zboru.
Na sklonku vojny sa preto vyučovalo v budove bývalého učiteľského ústavu.
Dnešný názov od roku 1988
Na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia sa škola premenovala na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu.
Budova plánovaná pre 8 tried a 250 žiakov bola zrazu naplnená niekoľkonásobne vyšším počtom a v 30 triedach študovalo vyše 1 000 žiakov.
Od roku 1988 sa gymnázium volá podľa Janka Francisciho Rimavského, hoci paradoxne, práve ten na tejto škole nikdy nepôsobil.
Plejáda významných osobností
Vzdelanie v tejto škole dostali mnohé významné osobnosti, historicky známe mená tu aj pôsobili ako učitelia.
Okrem iných matematik Maximilián Hell, vynálezca modernej fotografickej optiky Jozef Maximilián Petzval alebo Dr. Vavro Šrobár, ktorého ako študenta zo školy vylúčili.
Dôvod bol, že „sa na súkromnom byte schádzajú, recitujú slovenské básne, spievajú slovenské piesne a pijú slovenský nápoj zvaný hriatô“.
V Levoči niekoľko rokov pôsobili aj Štúrovci
Janko Kráľ 1. januára 1844 podpísal spolu s ďalšími 22 list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora a 7. marca toho istého roka odišiel spolu s trinástimi najvernejšími študentmi do Levoče na Evanjelické lýceum (dnes Múzeum výtvarnej kultúry na Spiši).
Medzi nimi bol aj Janko Matuška. Ten pod vplyvom udalostí zložil burcujúcu báseň Nad Tatrou sa blýska, ktorá bola zhudobnená na melódiu ľudovej piesne Kopala studienku. Prvýkrát sa táto hymnická pieseň spievala práve v levočskom lýceu.
Známe osobnosti
V Levoči pôsobili aj ďalší štúrovci, napríklad najvýznamnejší predstaviteľ literárneho romantizmu Ján Botto, či zakladateľ slovenskej divadelnej tradície Ján Chalupka.
Na Evanjelickom lýceu päť rokov študoval aj Ján Francisci Rimavský – národný buditeľ, básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti a v neposlednom rade aj zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej.Práve po ňom je pomenované najstaršie levočské gymnázium. Bol jedna z najvýznamnejších osobností predrevolučného i porevolučného obdobia slovenského národného, politického i kultúrneho života 19. storočia. V roku 1844 založil v Levoči Jednotu mládeže slovenskej, ktorá združovala slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku.
MESTO PRIALO INTELIGENCII
Levoča bola centrum inteligencie vďaka ľuďom, ktorí tu pôsobili.
Martin Čulen, zakladajúci člen Matice slovenskej, Živeny či Spolku sv. Vojtecha a Domu Matice slovenskej napísal niekoľko učebníc matematiky.František Dénes, profesor gymnázia, bol aj vášnivý horolezec a geograf. Zaslúžil sa o výstavbu mnohých tatranských turistických chodníkov, o vybudovanie cestného okruhu okolo Vysokých Tatier – Cesty Slobody a Karpatského múzea v Poprade, ktoré je dnes súčasťou Podtatranského múzea.
Rozprávkar aj otec parných turbín
S Levočou sú spätí aj rozprávkar Pavol Dobšinský alebo Aurel Stodola. Ten vytvoril priekopnícke dielo, vďaka ktorému bol už za života označený za „otca parných turbín“. Vzbudzoval úctu vedeckého sveta i takého génia, ako bol Albert Einstein. Za zásluhy a prínos pre moderné strojárstvo ho ocenili mnohé prestížne európske univerzity a za celoživotné dielo získal v Anglicku najvyššie vyznamenanie – Medzinárodnú medailu Jamesa Watta, obdobu Nobelovej ceny v technických vedách.Významný rodák je aj Viktor Greschik, ktorý zostavil herbár s 25 000 položkami a už v roku 1901 poznal 125 odrôd jabĺk a hrušiek.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
