Kežmarský rodák, významný filmový režisér Juraj Herz, zomrel v nedeľu 8. apríla vo veku 83 rokov. V tejto súvislosti prinášame starší profil tejto významnej kultúrnej osobnosti.
KEŽMAROK. Česi ho považujú za svoju filmársku hviezdu. Veď tam prežil veľkú časť svojho života.
Doma je však aj v Nemecku, kam odišiel pred tridsiatimi rokmi.
Zomrel Juraj Herz, filmár, ktorý natočil Spalovača mrtvol Čítajte Juraj Herz má však korene pod Tatrami. Pochádza z Kežmarku a v tomto meste sa zrodila aj jeho láska k filmu.
Herzovci boli známa rodina. Otec Leo, absolvent Karlovej univerzity, múdry a rozhľadený človek vlastnil v Kežmarku lekáreň a s manželkou vychovali troch synov.
Juraj sa narodil ako prvý 4. septembra 1934, no už o pár rokov sa jeho detstvo zmenilo na boj o život. Prišla totiž druhá svetová vojna a Herzovci boli Židia...
Sľúbili si, že sa opäť stretnú
V zúfalej snahe vyhnúť sa transportom do koncentračných táborov síce otec v roku 1943 dal rodinu pokrstiť na evanjelikov, no márne. Aj oni sa dostali na zoznam.
Rodičov deportovali do Ravensbrücku, matku zatvorili do ženskej, otca do mužskej časti. Juraja odviezli do Sachsenhausenu.
Všetci traja si však sľúbili, že keď to prežijú, po vojne sa vrátia do Kežmarku a opäť sa spolu stretnú.
Mali šťastie a po oslobodení koncentrákov sa naozaj šťastne stretli vo svojom pôvodnom domove.
Po vojne Herzovci naďalej bývali v Kežmarku, otec opäť viedol lekáreň a k Jurajovi pribudli ešte dvaja bratia Rudo a Laco.
Čo s takým vzhľadom?
Hoci si otec veľmi želal, aby sa Juraj stal poštárom, lebo v tomto povolaní videl istotu, jeho lákal svet pohyblivých obrázkov.
Sníval o tom, že bude aj hercom, aj režisérom a bude si hrať vo vlastných filmoch.
„Ale na prijímacích skúškach na VŠMU mi Janko Borodáč povedal, že si nevie predstaviť, čo by som so svojím vzhľadom mohol v slovenskom repertoári hrať,“ zaspomínal si priznal raz.
Napokon na bratislavskej umeleckej priemyslovke vyštudoval fotografiu a v Prahe na DAMU bábkoherectvo.
Má nohu z Oscara
Po skončení školy sa zamestnal v známom pražskom štúdiu na Barrandove.
Spočiatku robil „dievča pre všetko“, potom pracoval ako rekvizitár a napokon sa stal asistentom režiséra. A to nie hocakého.
Bol pravou rukou režiséra Jana Kadára počas nakrúcania filmu Obchod na korze: „Veľa ma toho naučil. Dával mi obrovskú voľnosť. Dokonca som obsadzoval film. A poslal ma na Slovensko hľadať mesto, kde by sa to natočilo. Vybral som Sabinov. Keď dostal za film Oscara, povedal mi: Noha patrí tebe. A potom navštívil riaditeľa Barrandova a povedal mu: ´Herz už môže nakrúcať samostatne. Ručím zaňho.´.“
A tak sa začala režisérska kariéra kežmarského rodáka.
Dráždil komunistov, obvinili ho z pornografie
Svojou tvorbou zaujal divákov aj kritiku a nie raz pošteklil nervy komunistických pohlavárov, ktorí zdesene sťahovali jeho filmy z obehu.
Prvýkrát sa to stalo so snímkou Spaľovač mŕtvol.
Herz ju síce natočil v uvoľnenom roku 1968, no premiéru mal až v marci 1969 a stranícka cenzúra hneď po nej film o pracovníkovi krematória, ktorý veril vo svoju spasiteľskú úlohu, zatvorila do trezoru.
Dnes však patrí medzi to najlepšie, čo bolo v československej kinematografii vôbec kedy natočené.
Ďalšiu vážnu potýčku s režimom spôsobil v osemdesiatych rokoch film Straka v hrsti, v ktorej účinkoval Pražský výběr.
„Oni čakali historický film, netušili, že ide o snímku zo súčasnosti, v hlavnej úlohe s Michaelom Kocábom a Vilémom Čokom. Pri každom zábere sme si hovorili: Keď to uvidia, tak sa dotentujú. A to sa aj stalo. Boli vydesení. Okamžite to celé zarazili, šlo to na ústredný výbor strany a k prezidentovi sa dostali informácie a fotografie, že točím pornografický film. Vypočúvali ma policajti, pretože tam hrali bradatí ľudia z disentu. Mal som veľké problémy. Zakázali mi točiť a bol som veľmi naštvaný,“ spomínal režisér.
Nerobil to, čo by chcel
S pocitom krivdy odišiel do Bratislavy a natočil komédiu Sladké starosti s Emilom Horváthom a Andym Hrycom, vďaka ktorej vznikol špeciálny a už legendárny koňak „debušé“.
Na margo svojej tvorby však J. Herz zvykne hovoriť, že s výnimkou Spaľovača mŕtvol robil všetky filmy z donútenia, lebo nesmel točiť to, čo by chcel, alebo aby si vyskúšal niečo nové.
„Točil som, čo sa naskytlo, pretože netočiť bolo nebezpečné. Na človeku utkvel punc, že snáď má zákaz,“ tvrdil.
Našiel si princeznú
Hoci ho nazývajú kráľom hororu, na svojom konte má rôzne žánre, rozprávky nevynímajúc.
Z jeho dielne sú Panna a netvor, Deviate srdce aj Galoše šťastia, vďaka ktorým si našiel druhú manželku – o 25 rokov mladšiu herečku Terezu Pokornú.
„Potreboval som k Jane Brejchovej malú vílu – učnicu. Spomenul som si na Terezu, ktorá hrala v Kachyňovom filme Lásky medzi kvapkami dažďa. Myslel som si, že už odvtedy určite zostarla, no keď som sa s ňou stretol, spadol mi kameň zo srdca. Vyzerala na pätnásť rokov. Behom nakrúcania sme sa do seba zamilovali.“
Manželstvo im vydržalo 23 rokov, no napokon sa rozviedli. Vraj sa to už akosi samo začalo rozplietať a prišla únava.
Po rozvode sa ešte v súdnej sieni pobozkali, s tým, že naďalej budú dobre vychádzať kvôli spoločnej dcére.
Humor si zachoval
O hrôzach, ktoré Herzovci za vojny prežili, veľmi hovoriť nechceli, v rodine sa táto fáza života stala nepísaným tabu.
Juraj sa však rozhodol, že to, čo počas dvoch rokov v koncentráku zažil, použije vo filme.
Odjakživa ho lákalo natočiť komédiu z koncentračného tábora, no jeho okolie si pri tomto nápade ťukalo na čelo a pochybovalo o jeho zdravom rozume.
No on mal na to svoj pohľad a svoje osobné skúsenosti. „V koncentráku bolo najdôležitejšie jedlo a keď sme ho nemali, museli sme si nájsť niečo, vďaka čomu sme prežili. Tým niečím bol pre mňa humor,“ uviedol vo svojich pamätiach.
Spielberg ho vraj vykradol
Do zachovaných zvyškov nacistického lágra sa napokon vrátil vo svojom filme Zastihla ma noc z roku 1985.
A toto jeho dielo sa takmer stalo príčinou súdneho sporu.
Juraj Herz je totiž presvedčený, že ho umelecky vykradol slávny Steven Spielberg. Ide o situáciu, ktorú sám ako dieťa zažil po príchode do tábora.
„Nemci nás nahnali nahých do spŕch a všetci kričali – plyn! Miestnosť však mala sklenené okná, tak som si hovoril, že ich stačí rozbiť a nikto sa nezadusí. Nemci pustili vodu a dospelí šťastím šaleli. V spomínanom filme som tento zážitok nakrútil so ženami,“ vysvetlil.
A takúto scénu použil Spielberg vo svojom megahite Schindlerov zoznam. Herz sa však o svoju pravdu napokon nebil.
„Súdiť som sa nemohol, nemal som toľko peňazí, ktoré právnici žiadali. Na začiatok chceli 300-tisíc dolárov. Tvrdili, že on tú scénu nakrútil čierno-bielo, ja vo farbe... On bezostyšne záber po zábere scénu ukradol a jeho právnici sa mi ešte vyhrážali. Lenže ja mám pamäť ako slon, nezabúdam, s niektorými ľuďmi som si už účty vyrovnal, so Spielbergom zatiaľ nie...“ dodal v jednom z rozhovorov.
Čestný občan
Hoci veľkú časť svojho života prežil Juraj Herz v Prahe a v roku 1987 emigroval do vtedajšieho západného Nemecka, stále má u neho dôležité miesto aj Kežmarok.
Predstavitelia mesta mu predčasom udelili aj čestné občianstvo.
„Ja som o čestných občanoch iba počul, že niektorí významní ľudia dostanú čestné občianstvo, ale ja som nevedel, že som taký významný. Som veľmi potešený,“ povedal na slávnostnej ceremónii Herz, ktorý si na svoje rodné mesto stále spomína s láskou.
„Najlepšie mi bolo v kežmarskom kine, ja som miloval filmy a na žiadnom som nesmel chýbať,“ skonštatoval.
Priznal aj to, že neraz mu doma zakázali chodiť do kina za trest, lebo nebol vzorný študent.
Už vtedy však sníval o tom, že raz bude filmárom. „Veľa rokov, keď som chodil po Barrandove, vravel som si, veď ja som tu, ja robím to, čo som chcel, čo som si vysnil v Kežmarku a pri rodičoch,“ povedal Herz.
Juraj Herz ako herec. Zahral si napríklad v komédii Což takhle dát si špenát. (zdroj: ČT)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
