V Slovenskom raji pracuje viac ako dvadsať rokov. Pred štyrmi sa stal riaditeľom správy národného parku. Odvtedy Raj ožil mnohými novinkami. TOMÁŠ DRAŽIL sa so svojím tímom snaží nájsť rovnováhu, v ktorej sú turisti spokojní a príroda zostáva chránená. Zdá sa, že úspešne.
Prvého augusta pred štyrmi rokmi ste nastúpili do svojej funkcie. Na čo ste za tie roky najpyšnejší?
– Najväčšia vec, ktorá sa nám podarila, je zonácia. Tá určila, čo sa kde môže a nemôže. Sú to akési základy domu, na ktorých sa dá stavať. A tiež sa výrazne zlepšila komunikácia s obcami. V roku 2014 sa nám podarilo zorganizovať medzinárodnú vedeckú konferenciu k päťdesiatemu výročiu Slovenského raja. Bola to veľká príležitosť zhodnotiť, čo bolo a pripraviť nové ciele.
Napríklad?
– Ochrana prírody a turizmus majú ísť ruka v ruke. Považujeme za dôležité, aby boli turisti spokojní a príroda zostala chránená. Národné parky nemajú striktne len ochraňovať, ale aj poskytnúť možnosť poznávať a zaujímavé miesta. Aby človek mohol prírodu zažiť na vlastnej koži a povznášala ho na duchu. Považoval som za chybu, že národné parky u nás nerozvíjajú vlastné aktivity. Všetko to za ne robili iné subjekty a oni sa len vyjadrovali, či to tam byť môže alebo nemôže, ale s ničím vlastným neprišli. Všade vo svete to pritom robia. Najokatejší prípad je Chorvátsko - Plitvické jazerá. Správe parku tam ani nenapadne, že by manažment návštevníka robil niekto iný. A tak sme s tým začali aj my. Výhoda je, že tak máme aktivity pod absolútnou kontrolou.
Ktoré aktivity to sú?
– Prvou takou bol splav Hornádu. Ako na to, sme sa učili na českej Šumave. Museli sme vyrátať parametre, aby sa rieka nepoškodzovala. Teraz všetko funguje. Splavuje sa od 1. mája do 31. októbra. Za deň pustíme na vodu maximálne sedemdesiat lodí. Jediný možný problém je hladina vody. Lode sa napríklad nesmú prenášať, aby sa nepoškodilo koryto rieky a tak existuje minimálna prípustná výška hladiny. Náš cieľ je, aby ľudia nasadli v Hrabušiciach a vystúpili na Čingove. Tento rok sme vybudovali aj zázemie. Doteraz sa nám ľudia prezliekali na lúke a cikali v kríčkoch. Takže sme urobili WC, šatne, informačné stredisko.
Veľa sa hovorí aj o ferrate Kyseľ...
– To je naša druhá vlajková loď. Kyseľ je symbol Slovenského raja. Štyridsať rokov bola táto roklina zatvorená po tom, čo ju v júli 1976 zničil požiar. Práve dnes máme prvé výročie, čo sme vybudovali ferratové prvky a sprístupnili ju návštevníkom. Som veľmi rád, že sa nám to podarilo, pretože je to mimoriadne atraktívne miesto. Aby ste sa do nej dostali, potrebujete ferratový set, prilbu a protišmykovú pevnú obuv. Sety požičiavame pri vstupe do rokliny.
Ako zatiaľ hodnotíte tohtoročnú sezónu?
– Z našich sčítaní vyplýva, že nárast oproti minulej sezóne je výrazný. Jednorazové sčítanie robíme dvakrát za sezónu, robili sme ho v júli a túto stredu. Naši ľudia sú priamo na chodníkoch a zaznamenávajú návštevníkov, každého sa opýtajú, odkiaľ je. Od 1. augusta máme v Suchej Belej aj sčítač. Prvé údaje nám ukazujú, že Suchou Belou denne prejde tisíc ľudí. Tiež vidíme, kedy prišiel prvý návštevník, kedy odišiel posledný, kedy ich je najviac. Sú to veľmi dôležité údaje.
V Tatrách sa často sťažujú, že im ľudia chodia do hôr v žabkách. Je aj v Raji nejaký nešvár?
– Čím viac ľudí, tým viac nešvárov, ale väčšina návštevníkov je v pohode a ´ukáznených´. Najčastejší problém je chodenie mimo turistických chodníkov, čo je v parku zakázané a ešte častejšie bicyklovanie mimo turistických trás. Slovenský raj je dosť malý, máme najhustejšiu sieť turistických chodníkov, ľudia sa nemusia obávať, že im niečo ujde a chodiť mimo. No a samostatná kapitola sú autá na Tomášovskom výhľade. Ľudia neodstavia auto v dedine, ale idú až na kraj lesa a tí najdrzejší idú autom až nahor. To už nahlásime a kompetentní to riešia pokutami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
