Popradčan Andrej Bobrik, zakladateľ šermiarskeho cechu Goliath pod Tatrami, v rozhovore prezradil, že nie je nemožné, aby aj žena v šerme položila na lopatky chlapa.
Ste zakladateľ popradského cechu šermiarov. Ako ste sa vy dostali k šermu?
„Cvičím šerm už asi od mojich pätnástich rokov. Dostal som sa k nemu tak, ako to väčšinou chodí. Niekto pozná niekoho a ten niekto, koho som poznal ja, robil šerm. Bol to kamarát, s ktorým sme trávili veľa času. Nemal som vtedy žiadnu záujmovú činnosť. Chýbalo mi to. Tak som sa ho opýtal, čo to obnáša a neustále som do neho šprtal a vyťahoval som z neho informácie. Nejako som sa na to jednoducho sám namotal.“
Začínali ste vtedy v skupine, ktorá dnes už neexistuje. Ako ste mi prezradili, skupina sa vtedy zaoberala divadelným prevedením šermu, nemýlim sa?
„Skupina bola iba scénická. Scénický šerm je prispôsobený tomu, aby hlavne dobre vyzeral, aby mu divák rozumel, bolo to teda všetko hrané. Pre mňa to bolo trošku nepochopiteľné. Som predsa chlap a chcem sa biť.“
Tak ste založili popradský šermiarsky cech Goliath. V čom je iný?
„Zakladal som ho pred piatimi rokmi, pomaly už uplynie aj šiesty. Používame stredoveké kódexy a šermiarske knihy ako hlavný zdroj nášho učenia. Začínali sme čisto so zámerom rekonštruovať pôvodné európske bojové umenie, teda šerm. Dostali sme sa k písomným prameňom, začali sme skúšať, robiť interpretácie. Potom som odišiel na dva roky do Trnavy, kde som sa pridal k trnavskému šermiarskemu cechu, ktorý má dlhú tradíciu. Veľmi mi ich šermiari pomohli. Bez nich by som sa stále točil v jednom kruhu. Šermiarske kódexy sú totiž písané tajuplne.“
Čo to vlastne tie kódexy sú?
„Šermiarske manuály. Napríklad v Goliathovi sa popisujú šerm s dlhým mečom, boj s dýkou, zápasenie, čiže boj bez akýchkoľvek zbraní, potom aj obrnený šerm. Je to masívna hrubá kniha, čo je na stredoveké pomery niečo obdivuhodné, nie je to niečo bežné. Produkcia takých kníh bola vtedy drahá. Dnes máme však k dispozícii viac než 50 rôznych šermiarskych kódexov“
Spomenuli ste, že boli plné tajov?
„Nemohli poskytnúť všetky informácie, pretože boli písané ako propagačný materiál. Majster ich spísal neúplne a ak sa ich umenie chcel niekto naučiť, musel si ho zaplatiť. Musíme teda spájať rôzne útržky z viacerých zdrojov, čo je veľmi komplikované. Trnavský šermiarsky cech je jednotka vo svete a oni mi s tým veľmi pomohli. Časom som na ich základy naviazal a dnes máme celkom dobrý obraz o tom, ako sa v stredoveku asi šermovalo.“
Mám pocit, že šerm je téma, ktorá je sama o sebe zahalená rúškom tajomstva. O histórii veľmi nehovorí, alebo je to iba môj pocit?
„Je to naozaj zaujímavá téma. Na dejepise sa o tom neučí. Iba úzka spoločnosť ľudí o šerme vlastne niečo vie. Šerm ako taký je dokumentovaný od 13. storočia až po 2. svetovú vojnu. V podstate tento úsek zahŕňa HEMA – medzinárodné hnutie, ktoré sa zaoberá práve výskumom a nácvikom európskych bojových umení.“
Keď sa povie šerm, veľa ľudí si ho automaticky spojí buď s olympijskými hrami alebo so scénickými predstaveniami na hradoch. Vy ste ale toho o šerme študovali dosť, skúste nám niečo z histórie prezradiť.
„Šerm vznikol preto, lebo v stredoveku bol zaujímavý súdny systém. Ak sudca nevedel spor rozsúdiť, teda sa nevedel rozhodnúť, kto má pravdu, napríklad pre nedostatok dôkazov, tak často prikázal takzvaný súdny duel s myšlienkou, že spor má rozsúdiť Boh. Samozrejme, Boh to nesúdil. Rozhodovali o tom šermiarske schopnosti duelantov. Vždy to však malo akýsi náboženský podtón. Dokonca aj organizáciu mala na starosti cirkev. Neskôr, v 16. storočí, boli súdne duely viac-menej zakázané a šerm sa vykonával už iba ako šport. Ak sa teda rozprávame o stredoveku. Z kroník napríklad vieme o rôznych pouličných bojoch v Taliansku a Francúzsku. To sa ale posúvame o 100 rokov ďalej.“
Podľa toho, čo ste mi prezradili, rozkvet bojového šermu nastal v 14. až 15. storočí?
„Vtedy sa učitelia snažili vyvinúť techniky, ktoré boli čo najúčinnejšie a tu sa objavuje aj zaujímavá osobnosť – Johannes Lichtenauer. Nevieme o ňom veľa, ale píše sa o ňom, že chodil po mnohých krajinách a v každej z nich zbieral to najlepšie z rôznych lokálnych umení a potom to celé skĺbil do svojho umenia šermu. Učil úzku skupinu ľudí, ktorá jeho učenie potom posúvala ďalej. Je to ale celé opradené mýtmi, lebo majster Lichtenauer sa snažil čo najdlhšie svoje umenie pred ostatnými utajovať. Ostatných vtedajších majstrov označoval ako falošných. Jeho umenie bolo výnimočné, čo vyplýva aj z úspešnosti jeho žiakov, po ktorých sa nám dochovalo veľa kníh.“
Čo v tej dobe majstri šermu robili?
„Jednak učili šerm a jednak sa nechali najímať do spomínaných súdnych súbojov. Ak mal ísť do súboja zámožný človek, ktorý mal na to, že si zaplatil za seba náhradu, tak jednoducho nechal za seba šermovať profesionála. To bol prvotný význam šermu. Potom sa to pretransformovalo do veľmi vznešeného bojového umenia, ktoré patrilo viac-menej významným ľuďom.“
Takže šermu sa väčšinou venovali ľudia, ktorí ani zďaleka nemali hlboko do vrecka?
„Šerm bol vždy pomerne drahá záležitosť. Šíria sa mýty, že meče stáli strašne veľa. Nie je to ale až tak celkom pravda. Je to ako s autami, môžete si kúpiť starú škodu alebo lamborghini. A tak to bolo aj s mečmi. Mohli si kúpiť meč, ktorý bol už otupený, rozpadávala sa rúčka, mal poškodený hrot. Bol lacný, ale bol to meč? Bol. A tiež ste si mohli kúpiť meč, ktorý bol pozlátený, nablýskaný, ručná práca, prispôsobený k výške. Ten bol drahší. Ale áno, bol to šport pre zámožnejších ľudí. V istom momente sa pretransformoval do bojového športu – olympijský šerm. Nie je to už bojové umenie, ktoré sa zaoberá tým, ako prežiť, ale predovšetkým tým, ako nazbierať body.“
Aj vy ale máte so športovým šermom veľa spoločného, však?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
