SPIŠ. Od septembra sme na stranách Novín Spiša prinášali príbehy ľudí, ktorí potrebujú pomôcť. Pred koncom roka sme sa rozhodli urobiť bilanciu toho, komu sa vďaka vám v spolupráci s našimi novinami podarilo pomôcť.
Od konca septembra sme navštevovali rodiny s pohnutým osudom. Deti, s ktorými sa život nemazná. Nebolo im dopriate to najdôležitejšie v živote – zdravie. Vďaka vám, našim čitateľom, sa mnohým z rodín, ktoré svoj príbeh zverejnili, podarilo pomôcť. Aj keď nie v až takom veľkom rozsahu, ale pre nich aj malé kvapky v mori znamenajú veľa.
Tulák Feri
Rubriku Noviny Spiša pomáhajú sme odštartovali príbehom tuláka Feriho, ktorý svoj dôchodok trávi na popradskej lúke. Po nešťastnom osude sa ocitol na ulici. Viac ako 40 rokov pracoval, dostáva aj dôchodok. Pre dlhy prišiel o strechu nad hlavou.
„Sú chvíle, keď mi je ťažko, ráno sa prebudím a poviem si, že je tu predsa ďalší deň a ja som ten pred ním prežil,“ povedal nám vtedy so slzami v očiach tulák Feri.
(zdroj: Jana Pisarčíková)Po uliciach sa Feri túlal v čase nášho článku presne 9 mesiacov. Na našu otázku, ako by sme mu vedeli pomôcť, čo potrebuje, odpovedal skromne. „Ani nič, ja nie som náročný.“ Potom ale zhodnotil.
„Ošatenie by sa mi zišlo, ale nemám si ho kam dať. Nemôžem ho celé dni vláčiť na pleciach. Topánky by sa mi zišli. Bojím sa zimy. Bojím sa, kde sa podejem. Po polnoci začína byť mráz. Nedá sa sedieť celú noc na lavičke, lebo zamrznete, ani nebudete vedieť ako,“ dodáva.
Ako Feri priznal, aj keď už sám občas nevládze, stále sa snaží chodiť s úsmevom na tvári. „Ja neviem ako dlho ešte na svete pobudnem, rok či päť rokov, nemôžem si z toho robiť ťažkú hlavu,“ uzavrel.
Snahu pomôcť Ferimu prejavilo viacero ľudí. Dnes už Feri nespí na ulici. Miesto, kde môže skloniť svoju hlavu, mu zatiaľ poskytol jeden z priateľov.
Tulák Feri na staré kolená hlavu skláňa na popradskej lúke Čítajte Alex – malý bojovník s veľkým srdcom
(zdroj: archív K. H.)Ďalší z príbehov vyrozprával otec malého Alexa Hrušovského. Jediný deň obrátil manželom Hrušovským život úplne naruby.
Pred štyrmi rokmi sa nemocnicou rozliehal plač dieťatka. Manželia Katka a Martin Hrušovskí sa tešili z nového prírastku.
„Alex sa narodil ako zdravý chlapec. Po troch mesiacoch potom prestal akoby náhle dýchať. Nebol to žiadny kolaps, len pocit akoby vám prišlo nevoľno,“ rozpráva otec Martin.
Ich kroky smerovali na pohotovosť.
„Poslali nás na pozorovanie. Sami netušili, čo sa deje. Keby sa možno zasiahlo v daný čas, dnes by bolo všetko iné,“ pokračuje.
Alexov zdravotný stav sa zhoršoval každú minútu. Smer Košice.
„Pán primár povedal, že musia ihneď zakročiť, lebo je tam niečo zlé. Alex nemal priechodné črevá. Keď sme sa ho opýtali, či teraz hneď ho idú operovať, odpovedal, že už teraz je neskoro,“ spomína si Martin.
Chápadlá chobotnice
Po operácii sa príčina našla. Zamotanie čriev. Tým ale u Alexa problémom neodzvonilo.
„Tým, že nás dlho nechali v Spišskej v nemocnici, črevo odumieralo a napádalo celé telo. Trojmesačné dieťa nemá žiadnu imunitu. Napadlo imunitný systém, nastalo multiorgánové zlyhanie, prešiel si septickým šokom, zvyčajne každý druhý človek na to umiera. Pri takom malom dieťati je to zázrak, že prežil. Mal otravu krvi. Bola to jedna rana a z tej rany sa to šírilo ďalej ako chápadlá chobotnice,“ vysvetľuje Martin.
Alex Hrušovský je malý bojovník s veľkým srdcom Čítajte Nevedeli čo bude ďalej
Alex ostal mesiac v umelom spánku. Rodičia netušili, čo bude nasledovať ďalej.
„Mysleli sme si, že príde domov a bude to fajn. Keď sa po mesiaci zobudil, všetko sme sa učili nanovo. Kojiť, spoznávať svet, no on nereagoval. Čas ubehol a dostali sme verdikt od lekárov,“ pokračuje otec.
Jeho manželka vždy verila, že po návrate domov z nemocnice bude vývoj dieťaťa ďalej normálne pokračovať. Martin sa ale nakontaktoval na svojho známeho lekára už skôr.
„Ja som poznal doktora, ktorý mi povedal, ako to je. V nemocnici nám pravdu nepovedali. Videli, že ste psychicky, ako človek, rozbitý. Ja už som asi mesiac vedel, ako to bude. Ten doktor sa, žiaľ, nemýlil,“ spomína si Martin. Manželku sa na to snažil upozorniť.
„Pamätám si, ako som ju pripravoval na to, aby si pripustila aj iný variant. Vôbec ma nepočúvala. Verila svojmu. Potom to prišlo. Katka si po-plakala, mne tiež tiekli slzy, ale išli sme ďalej. Nezačali sme piť, ani naše manželstvo sa nerozpadlo. Bojovali sme.“
Absolvoval pobyt
(zdroj: ilustračné K. H.)Detská mozgová obrna, ťažká mentálna retardácia, epilepsia. To je len zlomok z Alexových diagnóz.
„Nerozpráva, nechodí, nevie si chytiť hračku do rúčky. Do dvoch rokov sa vôbec neusmial,“ vysvetľuje otec. Ako dodal, nikdy im ale nenapadla myšlienka vzdať sa ho.
„Alexík má päť rokov, ale vyzerá ako dvojročný, má pozastavený rast, váži desať kíl.“
Často plače, bolí ho celé telo, preto absolvoval aj dve operácie Ulzibat, ktoré majú pomôcť uvoľniť svalstvo a napraviť skrátené šľachy. Jedna operácia stála do 3-tisíc eur.
„Lekári urobia malé, ale hlboké rezy do tela, aby natiahli šľachu. Je to drastické,“ zhodnotil otec.
Nakontaktovali sme sa opätovne na mamku malého Alexa
. „Uverejnenie Alexíkovho príbehu bolo veľmi úspešné. Vyzbieralo sa približne štyristo eur, ktoré boli použité na rehabilitáciu a liečenie podľa metodiky A. Smoljaninova v Tatranskej Kotline, ktorú sme absolvovali 11. novembra tohto roka. Musíme sa vám zo srdca poďakovať,“ povedala Katka.
Dvojičky Koščákové zo Spišskej Belej
Sárka aj Ondrík sa obaja narodili v rovnaký deň. Po pôrode dýchali samy.
„Na 32. týždeň boli detičky veľké. V Ľubovni mi urobili prípravy kortikoidov, ale nestihli zaúčinkovať tak, ako mali. Po pôrode museli byť zaintubované. Sárka bola priamo do pľúc sedem dní, Ondrík osem. Po intubácii bola Sárka jeden deň na podpornom kyslíku, Ondrík dva dni. Dva týždne boli v inkubátore,“ opisuje mama Lucia.
Ondrík je na tom podstatne horšie ako Sárka.
„Mal krvácanie do mozgu. Cystičky na mozgu a zrastenú fontanelu. Nedávno sme sa dozvedeli, že zrejme ide o mikrocefalus. Laicky sa to dá vysvetliť tak, že má telo väčšie ako hlavičku. Mozog nerastie správne. Zle sa vyvíja. On má toho viac, má problémy so srdiečkom. Povedali mi, že bude mať detskú mozgovú obrnu. Nemá to ale ešte diagnostikované,“ vyratúva Lucia.
„Povedala mi neurologička, že u neho bude aj mentálne postihnutie, neviem akého stupňa. Ešte sa to vyvíja. Cvičeniami a rehabilitáciami sa to ale ešte stále dá zlepšiť,“ pokračuje.
(zdroj: Jana Pisarčíková)Priaznivé prognózy pre Sárku
Obe z dvojičiek majú reflux, piť musia iba špeciálne mlieko, požívajú tiež špeciálne lieky na trávenie. Prognózy do budúcna sú priaznivé hlavne pre malú Sárku.
„Sárinka má šancu dostať sa z toho. Motoricky dobieha deti, ktoré majú správny vývin. Už behá po štyroch a vyberá šuplíky,“ hovorí Lucia.
Ondrík za Sárkou nestíha
Každý jeden Sárkin krok vpred mamu teší, no pri myšlienke na Ondríka zároveň hneď zosmutnie.
„Stále si porovnávam Sárku a Ondríka. Čo Sárka už vie a Ondrík ešte nie. Je to dosť psychicky náročné pre mňa. Bola by som vždy rada, keby to aj Ondrejko vedel. Ale on ani zďaleka nedokáže také veci ako Sárka. Ale robia nám radosť každý deň,“ povedala Lucia.
Ťažký pôrod poznačil život dvojičiek. Rodičia bojujú s osudom Čítajte Sárka sa postavila na nohy
Ako nás informovala mama Lucia, po napísaní a zverejnení príbehu dvojičiek im na ich transparentný účet pribúdali peniaze od darcov, ktorých vôbec nepoznali.
„Nebolo toho veľa, ale my sme vďační za každý jeden cent,“ povedala.
Od nášho stretnutia dvojičky vďaka nadáciám absolvovali ďalší pobyt. „Úspechy sú veliké, Sárinka už chodí sama za jednu rúčku. Je to ešte také bojazlivé, ale snaží sa. To je naj-krajší darček, aký sme si mohli priať.
Ondrík napreduje, ale pomaly, musíme rešpektovať jeho tempo, aj u neho došlo k zlepšeniu, síce malému, ale zase sme sa posunuli o malý krôčik vpred,“ opisuje Lucia.
Ako dodala, sú veľmi vďační každému, čo im prispel na liečbu ich zlatíčok.
„Ondríkovi bude treba ešte veľa rehabilitácií, aby bol aspoň spolovice na tom ako Sárinka, ale my tomu veríme, že raz bude aj Ondrík sám chodiť. Sárinka by mala absolvovať ešte jednu rehabilitáciu a potom už nebude musieť chodiť, ale samozrejme doma musíme cvičiť s obomi. Ďakujeme vám, že ste nám pomohli,“ dodala na záver.
Pomôžme Tomáškovi postaviť sa na nohy
Tomáško Body má štyri a pol roka. Aj keby veľmi chcel chodiť, jeho nohy ho nepočúvajú.
Nezrelosť pľúc i zakrvácanie hlavy spôsobili diagnózu, ktorú si Tomáško nesie so sebou. Aj napriek tomu ale poriadne napreduje. Tomáško sa narodil ako jedno z dvojičiek.
(zdroj: archív K. B.)Nevedel dýchať
Po ťažkom pôrode bol jeho brat Matúško intubovaný, ale niekoľko hodín po pôrode začal dýchať sám.
„Tomáško bol na prístrojovej ventilácii, dýchať sám nevedel. Brala som to tak, že je to v poriadku, má prístroj, dýcha, žije, neuvedomovala som si v tej chvíli, že sa mu ešte niečo môže stať. Nastavila som sa tak, že všetko bude dobré a dostaneme sa domov. Po siedmich dňoch dýchať začal. Chodili sme na rôzne kontroly a tiež rehabilitačné cvičenia, aby dohnali svojich rovesníkov,“ pokračuje Katka.
Tomáško bol ale vždy za Matúškom akoby o krok pozadu.
„Asi v deviatom mesiaci mal Tomáško virózu, teploty, neviem, či jeho terajší stav ovplyvnilo aj to, ťažko povedať, ale odvtedy sa mi zdalo, že niečo sa deje. Jeho mozog sa vyvíjal postupne. Videla som, že stagnuje. Bol menej čulý, i keď sa usmieval aj reagoval na nás, ale v tej hrubej motorike zaostával,“ vysvetľuje Katka.
Katka má ale neustále pred očami dôležitý cieľ. Nie pre seba, ale pre malého Tomáška. Chce ho postaviť na nohy.
„Tomáško je také isté dieťa ako všetky, len má menší problém, ktorý je riešiteľný, ale treba preto veľa urobiť. Sú aj ľudia, ktorí sú na tom horšie, ja to viem, ale pomocou takých myšlienok malého na nôžky nepostavím,“ opisuje svoje pocity.
Pomôžme Tomáškovi postaviť sa na nohy Čítajte Katka: ceníme si to
Príbeh malého Tomáška bol zverejnený iba v prvom decembrovom vydaní.
„Na základe článku sa mi ozvala jedna pani, ktorá prispela Tomáškovi sumou 100 eur a pán, ktorý mi poradil darcovský portál. Ďakujeme veľmi pekne za pomoc, ceníme si to,“ povedala Katka.
Deti s ťažkými diagnózami
Dom Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi zastrešuje od tohto roka aj detský domov, v ktorom sa starajú o desať detí s ťažkými diagnózami vo veku od 5 do 27 mesiacov.
Do zariadenia sa dostali z dôvodu, že rodičia sa aj napriek ich záujmu o ne po zdravotnej stránke postarať nedokážu. Nemôžu byť vo svojom prirodzenom prostredí.
Potrebujú 24-hodinovú odbornú starostlivosť. Zverenci v dome našli nielen skvelú opateru, ale aj srdečnú náruč opatrovateliek a ošetrovateliek.
Pre ešte kvalitnejší život nevinných ratolestí by sa podľa riaditeľky Domu Charitas Alexandry Hovancovej zišla pomocná ruka zo strany verejnosti.
„Vítaný je každý, kto venuje peniaze, svoj čas, oblečenie alebo niečo iné, ale praktické. Najjednoduchšie pre nás je dostať peniaze, za ktoré by sme nakúpili aj iné potrebné veci. Ale sme vďační za každú pomoc. Ak ušetríme na odeve, môžeme zaplatiť napríklad zdravotnícke pomôcky ako špeciálne podložky, pomôcky na dýchanie,“ odzneli slová riaditeľky v prvom článku.
Batoľatá v detskom domove nepotrebujú len peňažnú injekciu Čítajte Pripojili sme sa
Náš redakčný tím týždenníka Novín Spiša nezaháľal a rozhodol sa konkrétnym činom pripojiť k ľuďom, ktorí pomáhajú. Navštívili sme detičky a nešli sme k ním s prázdnymi rukami.
Doniesli sme im potrebné šatstvo a hračky. Od zverejnenia príbehu o darovaní k nám do redakcie prichádzali mamičky. Deťom priniesli hračky, oblečenie či kašičky.
Ohlasy na dva zverejnené články boli veľké.
„Ozývajú sa obyvatelia z celého Slovenska, vari trištvrte sú priamo z Bratislavy. Chcú darovať veci, ktoré už nik nosiť nebude. Denne mi prichádzajú maily od ľudí, ktorí chcú pomôcť, na poštu balíky so šatstvom maličké deti. Ozývajú sa žienky, ktoré sú ochotné zobrať deti na prechádzku. Čerstvý vzduch malým prospieva, spinkajú a sú spokojnejšie. Dostávame na účet peniažky od odosielateľov, ktorí nám dôverujú. Človeka milo prekvapuje, že medzi nami sú dobrí ľudia. Množstvo dobrých ľudí. A za to im patrí moje veľké ďakujem,“ neskrýva dojatie Hovancová.
Každý deň malých ratolestí je veľkým víťazstvom Čítajte Redakcia Novín Spiša zo srdca ďakuje všetkým, ktorí si vďaka svojej ľudskosti odkrojili kúsok zo svojho a pomohli rodinám a deťom, ktoré to veľmi potrebujú.
Ďakujeme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
