SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Výstava Levočská biela pani v priestoroch Provinčného domu v Spišskej Novej Vsi predstavuje príbeh ženy, ktorú čas zmenil na legendu. Neľahký osud Juliany Korponayovej, ktorá žila na prelome 17. a 18. storočia, zotrval živý dodnes.
Keď sa povie Levočská biela pani, každý si predstaví dámu s tajomným pohľadom v bielych šatách a prehodeným červeným šarlátovým plášťom.
Životný príbeh Juliany Korponayovej vzkriesil levočský mešťan Adam Probstner mladší, ktorý dal namaľovať jej obraz takmer o sto rokov neskôr u levočského maliara Jozefa Czauczika. Umiestnil ho na malé drevené dvere v mestských hradbách.
Nesmrteľný príbeh
Legendu o Levočskej bielej panej vytvorili historik Kálman Thaly a spisovateľ Mór Jókai. Navštívili Levoču v 19. storočí a zbadali obraz, ktorý spodoboval práve túto ženu. Vytvorili nesmrteľný príbeh o veľkom materinskom cite, láske a zrade, o milosti a treste.
Juliana Korponayová, rodená Géciová, sa v ich interpretácii stala Levočskou bielou paňou, ženou – zradkyňou, ktorá otvorila tajné dvere v mestských hradbách nepriateľskému vojsku.
Pravda verzus legenda
Historička umenia a kurátorka výstavy Dáša Pavúková Uharčeková zo Slovenského národného múzea, Spišského múzea v Levoči, spolu so svojimi kolegami z Betliara pracovala na výskume bielej panej ako historickej postavy, aj ako legendy.
„V roku 2008 sme sa začali zaoberať témou Juliány Korponayovej. Chceli sme skonfrontovať, či je pravda to, čo je známe z legendy a románu. Hľadali sme historické súvislosti, ktoré sa v románe nachádzajú. Juliana sa nám po prečítaní románu zdala ako krásna, neznáma chiméra. Postupne sme odhaľovali jednotlivé čriepky z jej života,“ povedala na otvorení výstavy kurátorka.
Osudné listy
Historici bádali v historických archívoch, chodili po miestach, ktoré boli späté s osobou Korponayovej, ako sú Ožďany, Bratislava, Červený Kameň, Mukačevo, Levoča, Banská Bystrica či v maďarské mesto Györ a odkrývali jednotlivé etapy jej života.
Dátum narodenia Juliany je neznámy. Postupnými výpočtami sa historici zhodli, že sa narodila okolo roku 1860, pravdepodobne v kaštieli v Ožďovanoch. Osudnými sa jej stali listy, ktoré prevzala od rehoľníka pre verných uhorských šľachticov. Patrili Františkovi II. Rákocimu a Mikulášovi Berčénimu, ktorí v poľskej emigrácii pripravovali sprisahanie. Keď ich Juliana odmietla odovzdať palatínovi Jánovi Pálfimu, zajal ju a väznil na svojom hrade Červený Kameň. Neskôr ju previezli do Györu, kde ju väznili v mestskej radnici.
Citlivé výpovede
„V maďarskom národnom archíve sa zachovali jej listy. Citlivé výpovede, zaujímavé zápisky ženy, ktorá milovala svojho syna Gabriela a najmä pre jeho ochranu sa snažila neprezradiť uhorské šľachtické rodiny, ktoré mali byť zapletené do ďalšieho pripravovaného povstania. Deň pred po-pravou bola mučená tortúrou druhého stupňa. 25. septembra 1714 presne o 11. hod. ju vyviedli zo špeciálneho väzenia na námestie, kde jej sťali hlavu. Je pochovaná v hromadnom hrobe na katedrálnom cintoríne pred katedrálou v Györi,“ dopĺňa historička.
S výsledkami zamestnancov z levočského a betliarskeho múzea sa môžu návštevníci oboznámiť na výstave rozdelenej do dvoch základných častí.
Prvá časť upúta návštevníka dobou posledného protihabsburského povstania Rákociho na začiatku 18. storočia. Tvorcovia sa snažili ukázať, ako sa v tom čase žilo, aké boli politické súvislosti so zámerom predstaviť obdobie, do ktorého sa Juliána narodila.
Legenda
Druhá časť je venovaná životu Juliány od narodenia až po jej tragickú smrť.
„JuLliána Korponayová je žena, ktorú čas zmenil na legendu. My sme sa pokúsili túto legendu predstaviť a jej životný príbeh poopraviť. Ako sa nám to podarilo, majú možnosť posúdiť samotní návštevníci,“ doplnila kurátorka.
Premiéra výstavy Levočská biela pani bola v roku 2011 v Levoči. Za tento čas ju videlo vyše 150-tisíc návštevníkov. V Provinčnom dome je to v poradí šiesta repríza. Sprístupnená bude do konca marca 2017.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského a gemerského regiónu nájdete na Korzári Spiš a Gemer.
